Zákulisie obrazového poľa / 2020

Výstava Zákulisie obrazového poľa, Nová Synagóga Žilina, leto 2020. 

 Architektúra výstavy: Juraj Gábor

 Kurátor: Ján Kralovič 

Výstava je výstupom z rezidencie autora, ktorú absolvoval v SNGG v roku 2020.

 Obraz je paradoxným objektom. Je modelom skutočnosti aj expozíciou subjektívneho prežívania. Je záhybom medzi vnútrom a vonkajškom. Do tohto záhybu - lemu obrazivosti –necháva autor nahliadnuť diváčku/diváka. Možnosť preniknúť okom do záhybu je podmienené hľadiskom. Miestom zotrvania pri pohľade. Hľadisko je modelované podmienkami videnia, dispozitívnom: materiálovými, fyziologickým či psychologickými podmienkami, ktoré utvárajú vzťah medzi pozorovateľkou/pozorovateľom a obrazom. 

Výstava Zoltána Agócsa Zákulisie obrazového poľa je tematizáciou vyššie naznačených súvislostí. Z hľadiska námetov diel ako aj architektonicko-výstavného riešenia je reflexiou vzťahu diváčky/ diváka, obrazu a prostredia (architektonického priestoru). Je úsilím - cez médium maľby - skúmať možnosti obrazu ako plochy, ktorá referuje k priestorovým vzťahom, k stanoveniu pozícií medzi figúrou a pozadím, medzi javiskom a zákulisím. Zoltánova maľba nikdy nezabúda na diváčku/diváka, ktorý pred plátnom stojí. Vystavuje sa pohľadu a zároveň spoluutvára jej/jeho pozíciu. Plátna na rámoch sa v kontexte inštalácie stávajú hranicou, nepriechodnou stenou. Obraz je reprezentáciou priestorových vzťahov v maliarskej ploche, a zároveň je - sám o sebe, ako objekt - hranicou modelujúcou fyzický priestor. Obraz sa stáva súčasťou výstavnej architektúry a utvára sám pre seba útočisko.
K ozrejmeniu genézy výstavy je potrebné začať ešte raz. Na počiatku bol skicár formátu leporela, ktorý autor postupne zapĺňal kresbami. Tie sa stali predlohou k veľkoformátovým plátnam .Leporelo sa zároveň stal východiskom k výstavnému riešeniu inštalácie. Skicár odkrýva ako jednotlivé obrazy z cyklu dvadsiatich diel vznikali. Motív následnosti rozvíja autorove chápanie maľby od konštrukcie a tvarovej pevnosti až k destabilizácií obrazových prvkov, k dominancií gestického vyznenia. Cyklus je sledom osobných statusov. Odvíja sa od inšpirácie konkrétnymi umeleckými osobnosťami ,k subjektívnejším väzbám a vzťahom k rodinným príslušníkom. Figúra je vsadená do iluzívneho architektonického priestoru. Často sa odvracia od pohľadu diváčky/diváka, je zahľadená do
vnútra obrazu. Dôležité sa stáva nielen "javisko" na ktorom sa postavy pohybujú, ale aj kúty, zákutia, núdzové úniky. Prostredie, ktoré autor utvára a v ktorom sa figúry nachádzajú nie je nikdy úplne stabilné. Vyznačuje sa krehkou tektonikou, kde začínajú dominovať taktilné a optické vlastnosti maliarskeho materiálu. Zoltánove diela charakterizuje napätie medzi prchavosťou a stálosťou, tekutosťou a pevnosťou. Zámerne sa zdôrazňuje antagonizmus medzi racionalitou a fantazmou, logikou a snom.
Rozhodnutie radiť obrazy do previazaného celku, sledu obrazov, vytvára alúziu na filmový pás. Plátna pôsobia ako sekvencie, záblesky situácií ktoré sa kontinuálne prepájajú, prekrývajú. Nemožno ich ale chápať ako rozvíjanie naratívneho príbehu. Nesnažia sa ilustrovať, ale v distribúcií prvkov maľby tematizujú(sociálne) vzťahy. V tomto aspekte má Zoltánova maľba architektonické či scénografické kvality. V ploche uvažuje nad priestorom .
Cez kompozičné vzťahy maliarskych motívov uvažuje nad príznakmi. Usporiadaním prvkom maľby autor evokuje stabilitu či labilitu, krehkosť alebo pevnosť medziľudských vzťahov.
Dôležitou líniou výstavy je architektonické riešenie (architekt: Juraj Gábor).Chápe obraz nielen ako referenčné dielo - v jeho reprezentačnej funkcií - ale aj ako objekt utvárajúci a modelujúci prostredie, iniciujúci pohyb a hľadanie vlastnej pozície. Usporiadanie inštalácie vytvára architektúru v architektúre. Tvarovanie výstavy nadobúda charakter zlomu v "hladkom" priestore funkcionalistickej synagógy. Reaguje na jej svetelné podmienky i komunikačné trasy. Paravanové inštalačné radenie umožňuje vytvorenie flexibilnej kompozície, ktorú je možné autorom výstavy variabilne meniť. (Počas trvania výstavy dôjde k jej prerušeniu a zmene architektonicko-inštalačného členenia.) Architektonické riešenie výstavy je nielen exponovaním diela, ale aj jeho interpretáciou. Determinuje pozíciu návštevníka/návštevníčky a spôsob akým sa obraz dáva spoznať. Obraz totiž nemusí byť iba niečím, čo sprostredkuje vnímanie sveta autorom, ale aj tým, čo vymedzuje a zvýznamňuje pozíciu diváka/ diváčky pred ním. Tým, čo upozorňuje na priestor ktorý ho obklopuje. 

Ján Kralovič

Foto Richard Köhler